Cesta Vlka - Zivot princa ... I. cast
27. 2. 2010
Život princa
Sedel som na chladnom kameni, ktorý sme nazývali okno. Pozeral som na hemžiaci sa ľud pred hradbami. Na obyčajných ľudí, ktorí neboli ničím výnimoční. Môj otec a zároveň ich kráľ nechápal prečo som nimi tak uchvátený. A po pravde netušil som to ani ja. Ale ten zhon sa mi páčil. Obdivoval som ich spôsob života. Ľudia tam dole boli pokojní a mierumilovní. Dávali a dostávali lásku z každej strany. V hrudi som pocítil známy pocit. Pocit menej cennosti. Kto by ho nemal pri takom otcovi akého som mal ja. „Sarael,“ ozvalo sa moje meno. Je doma, pomyslel som si a zoskočil som z okna. Pomaly som sa približoval do otcovej kancelárie. „Sarael,“ zavrčal hlas ostrejšie. „Fuh, je nahnevaný,“ zašomral som. „Mohol si to čakať,“ hovoril mi môj vnútorný hlas. „Veď čakal.“ Vošiel som do najmenšej izby v hrade ktorá bola ozdobená čisto v bojom štýle. To znamenalo, že všade na stenách viseli zbrane odliate zo zlata. Pod ktorými bolo napísané rok výroby a čo ňou môj otec zabil. „Otče,“ poklonil som sa. Ukázal, aby som si sadol. Poslúchol som. „Ako si potrestal toho zlodeja?“ Pozrel som do ocových očí. Videl som v nich, že je nahnevaný a odpoveď pozná. „Ten zlodej po..“ „Nepýtam sa Ťa čo ten zlodej potreboval, ale ako si ho potrestal.“ „Moje nariadenie bolo jednoduché. Musí odpracovať to čo spravil, keď to spraví musí si do mesiaca nájsť prácu, aby nakŕmil rodinu. Ak si ju nenájde, pôjde do nášho vojska.“ Otec, ktorý mal prísnu tvár aj keď sa smial, stuhol a celý sčervenel. Jeho veľké hnedé oči sa zmenili na čierne. „Otče, dovoľ..“ „Čo?!“ zavrčal. Od ľaku som skoro spadol zo stoličky. „Jeho rodina bola hladná. Nemohol som ho dať zbičovať, alebo odseknúť mu ruku,“ môj tón hlasu vôbec neznel sebaisto, práve opačne triasol sa a často som nevedel dokončiť vetu. „Sarael, máš povinnosti voči ľudu. Pamätaj si to,“ kričal na mňa otec. „Viem. Ale keby bola moja rodina hladná, spravil by som to isté.“ Otec sa rýchlosťou blesku postavil a buchol päsťou o stôl. Jeho postoj som automaticky spravil aj ja. Až na to buchnutie päsťou o stôl. Jeho hlas zmenil rovinu. Bol tvrdší a rázny. „Sarael, chceš mi povedať, že pohŕdaš mojimi zákonmi?“ „Nie, otče. Nepohŕdam zákonmi. Pohŕdam tvojím rozhodnutím. Nie je správne.“ Otec celý sčervenel viac, ako do teraz. Keby to nebola taká vážna chvíľa, asi by som sa začal smiať. Toto bol pohľad nad všetky ostatné. „Sarael,“ zvrčal otec a priblížil sa ku mne. Postavil som sa zo stoličky a vystrel chrbát. „Ako si dovoľuješ hovoriť, že moje zákony sú nesprávne?“ „Nie zákony,“ povedal som tichšie, ako som plánoval, „tvoje rozhodnutia.“ Vyliezlo to zo mňa, ako z chlpatej deky. Cítil som sa hrozne. V tele som cítil už vtedy známy pocit. Pocit strachu. Cítil som, že toto neskončí dobre. Otec sa na mňa zahnal a udrel ma do tváre. Nohy sa začali triasť ale nespadol som. Otec ma bil hlava-nehlava tam kde dočiahol, tam kde trafil. „Keď si pustil toho odporného zlodeja ty budeš výstrahou pre budúcich zlodejov,“ povedal otec a neprestával ma biť. Chcel som sa pozrieť na otca, ale hlava ma neposlúchala. „Dostaneš 30 rán bičom,“ povedal. Otočil sa mi chrbtom a zavolal stráž. „Odveďte ho na balkón a vykonajte môj rozkaz.“ Sam a Seth na seba nemo pozreli, ale rozkaz museli splniť. Nechal som sa odviesť. Ako prvý na balkón vyšiel otec. „Ľudia Wolfa, počúvajte ma,“ začal otec, „môj syn dnes prepustil neprávom zlodeja. Nepotrestal ho dobre, tak ako mal. Preto jeho trest prevzal a odpyká si ho za neho.“ Ľud ani nedýchal. Čakal čo sa bude diať. Ja som to už vedel. Otec ma nechá bez milosti zbičovať. Chce, aby som ho prosil o odpustenie. Otec na mňa znova prísne pozrel. „Povieš mi niečo?“ spýtal sa ma skoro nečujne. Otočil som hlavu a pozrel som na otcov národ. Staré ženy sa prežehnávali, mladí ľudia neverili vlastným očiam. V tom dave som videl toho chudáka, ktorý mal mokré oči a utieral si ich starou handrou. Krútil hlavou a možno by aj niečo povedala, keby sa tak nebál. Sklonil som hlavu a čakal som na prvé rany, ktoré sa ozvali o niečo neskôr. Bolesť sa mi rozšírila do celého tela. Všetci dole stuhli nepočul som ani hláska. Pozrel som dole na ľudí, ktorí pohľad nevydržali a potajomky sa rozkrádali preč. Jeden po druhom opúšťali námestie. Krv mi zahaľovala už celý chrbát a ja som prestával cítiť rany bičom. Dedinčania, ktorý nemali odvahu odísť so slzami v očiach pozorovali, tento krvavý obrad. „Odveďte ho do jeho izby,“ zavrčal otec po skončení trestu.
Prebudil som na chladné pohladenie môjho chrbta. Zavrtel som sa a pozrel za seba. „Sílas,“ zamrmlal som pomedzi zuby. „Len pokoj,“ utešoval ma, „čo si, zase, vyviedol?“ „Nepotrestal som toho chudáka o ktorom som ti hovoril.“ Sílas bol môj mladší brat. Mal jemné črty a podobal sa v niektoré chvíle na anjela. Tá chvíľa bola aj táto. Bol to múdry človek. Mal znalosti z písania, počítania, liečiteľstva. Bol to náš malý šarlatán a keby nebol otca vyliečil po jednom z jeho bojí asi by ho upálili, ako čarodejníka. „Otca, to nepotešilo, však?“ „Vypadá to tak?“ „Neboj. Za pár týždňov budeš v poriadku.“ „Týždňov?!“ „Čo je?“ „Nevydržím to tak dlho. A matka sa bude pýtať. Musím sa dostaviť na večeru a tak.“ „Blázniš? Rany sa ti otvoria. Bude to nehorázna bolesť, keď ti zaschne krv na oblečení, budeme to musieť potom vytrhnúť. Bude to bolieť.“ „Nevadí. Nechcem, aby moja matka trpela.“ Sílas sklonil hlavu. Nemal rád matkin pohľad, ktorý nám obom hovoril, že trpí. Preto mi musel pomôcť. Obviazal mi chrbát a prišli sme na večeru. „Otče, matka,“ poklonili sme sa a ja som pocítil ostrú bolesť. Sílas ma jemne prichytil, aby som nepadol na zem. Otec sa nechutne usmial a ukázal nám, aby sme si sadli. Matka na mňa smutne pozrela. Pozrel som na seba, ale krv nepresakovala. Prečo na mňa tak smutne pozrela? Otec vstal a pozrel na mňa a potom na Sílasa. Jeho pohľad bol tak zvláštne zlý, že som striasol. Otec sa postavil a všetci stíchli. Matka nemo pozrela na oboch synov a sklonila hlavu. „Počúvajte,“ začal otec rozhodne, „moji synovia sa idú biť.“ Všetci stíchli a pozreli na oboch. Ja a Sílas sme nemo pozerali na otca a potom na matku. Matka stále pozerala do zeme. „Sílas a Sarael. Vstaňte!“ Poslúchli sme. Prešli sme do stredu miestnosti a postavili sa pred otca. „Moje podmienky sú jednoduché .Jeden z Vás musí zomrieť.“ „Ty si sa zbláznil?“ vrčal som na otca, „nikdy nezabijem vlastného brata. Nikdy.“ „Tak potom zomrieš ty. Sílas bojuj,“ rozkázal otec. Sílas ustúpil o dva kroky dozadu a odmietol splniť rozkaz. „Ak nebudete bojovať, zabijem Vám matku.“ Sílas celý zmeravel a nedokázal sa pohnúť. „Si šialenec,“ kričal som na otca. „som,“ odpovedal s rehotom. Služobníctvo sa prežehnávalo. Sílas chytil do ruky meč a zahnal sa. Rezol mi do ruky. Zasyčal som od bolesti a spadol na kolena. Sílas so slzami v očiach na mňa pozeral, ako ležím nehybne na zemi. Nemal som v úmysle sa brániť. „Sarael, bráň sa,“ kričal otec. Pozrel som do Sílasových očí a prikývol som hlavou. Sílas pustil meč na zem. A priblížil sa ku mne. „Nemôžem ťa zabiť.“ „Sílas, môžeš. Sprav to.“ „Ako? To sa nedá. Nemôžem zabiť človeka, ktorého tak milujem.“ „Sprav to. Inak zabije matku. Sprav to. Budeš žiť. Ja už aj tak dlho žiť nebudem. Otec by ma raz aj tak zabil. Budem spokojnejší, keď to spravíš ty, než on.“ Sílas zodvihol meč a vrazil mi ho do srdca. Pocítil som zvláštnu bolesť, ktorá mi trhala všetko čo som vo vnútri mal. „Prepáč,“ počul som Sílasov hlas. Na sebe som pocítil jemné ruky. Matkine ruky. „Sarael,“ počul som matkine vzlyky. Slzy jej stekali po tvári a spadli rovno mne na tvár. „Matka,“ vychrčal som zo seba. „Neplač, postaraj sa o Sílasa,“ zamrmlal som a upadol do tmy.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.